Na začiatku všetkého bol obyčajný príbeh o nespravodlivosti, arogancii mocných a zamestnankyni, ktorá sa odmietla podriadiť. Môj skutočný príbeh …
“Zmluvné strany sa dohodli že pracovný pomer sa končí na žiadosť zamestnanca.” Bežná prax v štátnej správe. Nepohodlných treba vymeniť. Na ich miesta už čakajú ďalší so správnou politickou príslušnosťou. Ak si svoju prácu robíte niekoľko rokov dobre a radi, ešte to neznamená, že po výmene nadriadeného ju máte istú. Začnú na vás hľadať chyby. Úmyselne, účelovo a klamlivo. Lebo niekomu sa to tak hodí.
Ako hovorkyňa štátneho podniku Vodohospodárska výstavba, som bola jedna z mnohých zamestnancov, ktorí mali byť nahradení po povolebnej výmene vedenia. Rovnako ako mnohí z nich, nikdy som nebola politicky angažovaná, nesympatizovala som so žiadnou politickou stranou ani hnutím. Chápala som, že ako hovorkyňa budem po zmene vedenia musieť obhájiť svoju pozíciu. No naivne som verila, že moja práca, bude hovoriť za mňa. Nestalo sa tak. Moja práca nikoho nezaujímala.
Poďme ale od začiatku
V apríli 2016 sa udiala klasická povolebná zmena. Na čele štátnej Vodohospodárskej výstavby skončil dovtedajší generálny riaditeľ. Rezort životného prostredia, kam podnik patril, pripadol MOSTu. Ministri sa vystriedali. Na príchod nového generálneho riaditeľa štátneho podniku však bolo treba ešte počkať. Do úlohy dočasného šéfa bol dosadený vedúci jedného z mnohých menších odborov vodohospodárov. Po krátkom čase prišli z jeho strany prvé tlaky na ukončenie spolupráce s niektorými zamestnancami, v tichosti a dohodou s okamžitou platnosťou. Vraj na vlastnú žiadosť zamestnancov. Netreba hovoriť, že “žiadatelia” sa na to dívali s veľkou nevôľou. Bola som medzi prvými, ktorí takúto ponuku dostali. Narozdiel od ostatných kolegov, som ju však neprijala. Následne som si prežila teror na pracovisku, šikanovanie, manipulovanie a intrigy.
Nedobrovoľne a nasilu som nakoniec predsa musela odísť. Napriek tomu som sa nevzdala. Postavila som sa systému a moju pravdu uznal aj Inšpektorát práce. A pevne verím, že mi dá za pravdu aj súd, na ktorý som sa obrátila so žalobou.
Môj príbeh je príbehom obyčajnej zamestnankyne. Možno je v mnohom podobný stovkam iných príbehov zastrašovaných zamestnancov. Často si myslia, že o ich príbehy sa nikto nezaujíma…
My sa o Vaše príbehy zaujímame, pretože za každým príbeh je konkrétna tvár.
Rovnako ako za tým mojim.