Slovenské súdnictvo v uplynulom období prešlo kauzami, ktoré zamávali aj tými najspravodlivejšími zo spravodlivých. Po odhalení chobotnice skorumpovaných sudcov, už ľudia stratili dôveru v spravodlivý proces a transparentné, nezaujaté rozsudky. Okrem skutočnej spravodlivosti procesov, však slovenský právny systém rieši ďalší problém – nekonečnú dĺžku súdnych sporov. Účastníkom súdov sa reálne môže stať, že sa právoplatných rozhodnutí, či ich vykonaní ani nedožijú. S dĺžkou súdnych procesov je na tom najhoršie práve Okresný súd Bratislava III, známy z korupčných káuz.

Príkladom vlečúceho sa sporu s neistým koncom je aj  vyše 90 ročná babička, ktorá sa súdi o vlastný byt už od roku 2014. Pani Helena pred rokmi darovala byt vnukovi, v dobrej viere, že ju doopatruje. Ako to už býva, rodinná situácia sa časom zmenila a darkyňa žiadala dar späť. Vnuk sa však nechce bytu vzdať. Ako hovorí syn pani Heleny, Ivan Prokop,: “Od počiatku sudkyňa vymýšľala rôzne nedostatky na pojednávaniach. Šlo o chyby, ktoré  sa dali odstrániť písomnou formou pred pojednávaním. Tým  sa samozrejme naťahuje čas, čo využíval vnuk na neopodstatnené odvolania. Len preto, aby vzhľadom na babičkin vek predlžoval a maril pojednávania, keďže dar môže späť žiadať len darca.” Pán Prokop v tom má jasno. Vnuk pani Heleny zjavne kalkuluje s možnosťou, že skutočná majiteľka bytu, ktorá jediná má právo žiadať vrátenie daru, čoskoro umrie a proces tak bude ukončený v jeho prospech. Napriek tomu, že pani Helena podala niekoľko sťažností na prieťahy v konaní, proces stále nie je právoplatne uzavretý. Či sa pani Helena jeho konca dožije, je pri dĺžke jednania slovenského súdnictva otázne.

Aktuálnym príkladom vlečúceho sa výkonu súdneho rozhodnutia je aj nedávno medializovaná žiadosť o prerušenie výkonu trestu smrteľne chorého mafiánskeho bossa Dušana Borženského. Ten požiadal o prerušenie trestu začiatkom minulého roka. V marci 2020 okresný súd jeho žiadosti vyhovel, rozhodnutie však vyše roka nebolo právoplatné. Borženský teda trávil svoje posledné dni v cele. Pritom, vzhľadom k jeho stavu, mal byť posledné mesiace v starostlivosti hospicu. Tam sa mu podarilo premiestniť až pár dní pred smrťou. Šlo síce o právolatne odsúdeného mafiána, no v právnom štáte má aj taký človek právo na špeciálnu starostlivosť, keď ju jeho stav vyžaduje. A aj keď mu bolo toto právo uznané, vďaka pomalému súdnictvu ho mohol využiť len jediný týždeň pred smrťou. 

Nie sú to však len zločinci, ktorí čakajú na výkon práva. V mnohých prípadoch vlečúcich sa procesov ide o tých najnevinnejší, ktorým sú základné ľudské práva upierané už roky.

Deti. Nevinné, a predsa potrestané najviac

Skutočne závažným dôvodom pre rýchle súdne konania sú procesy, v ktorých sa pojednáva o budúcnosti detí. Mohlo by sa zdať, že práve tu sa súdny systém poponáhľa, no nie je to tak. Príkladom je príbeh zakladateľky iniciatívy Vymazaní rodičia,  Beáty Janočkovej. Tá počíta každý deň bez svojho syna: “Dnes je to už 993 dní  čo mi s mojím maloletým synom Dankom nie je umožňovaný žiaden styk.” Beáta prišla o syna, keď bol v najcitlivejšom veku: “Na materskej som sa mu venovala každý deň. Našla som mu výbornú škôlku, no onedlho po tom, čo do nej nastúpil, ma Dankov otec vyhodil z domu. Vrátila som sa teda domov do Košíc.” Z jej pohľadu urobila najlepšie čo v danej chvíli urobiť mohla. Otec dieťaťa, Daniel Kvocera, v tom čase vysoký štátny funkcionár, to však videl inak. Vplyvný muž a Okresný súd Bratislava III usúdili, že pre dieťa je najlepšie žiť tam kde bolo zvyknuté, teda v pôvodnom mieste bydliska, z ktorého bola matka vyhodená Dankovým otcom. Ako hovorí Beáta: “Súd neobvykle rýchlo vydal predbežné opatrenie, aby zveril syna otcovi. Trvalo to len 5 dní, pritom štandardná lehota je 30 dňová. Keď som o predbežné prezverenie žiadala ja ako matka, rozhodovali 8 mesiacov so zamietavým výsledkom!” krúti hlavou. Je zarážajúce, že v rovnakej veci, pri osude rovnakého dieťaťa súd rozhodoval v neúmerne odlišných lehotách. Trojročný chlapec sa po rozhodnutí súdu vrátil k otcovi. Matke bolo určené právo vídať syna dva víkendy v mesiaci. Z Košíc zakaždým cestovala do Bratislavy stovky kilometrov, aby mohla vidieť syna. Otec si však vždy našiel zámienku, pre ktorú jej nedovolil stretnúť sa s vlastným dieťaťom. Pani Beáta tvrdí, že napriek  desiatkam sťažností s tým súdy nič neurobili. V septembri mal ísť Danko po prvý krát do školy. Bez svojej mamy. “Nastúpil až v novembri, otec ho odmietal dať do 1. ročníka základnej školy s rovesníkmi,” hovorí zúfala matka a dodáva: “Podala som už desiatky stažnosti, rovnako tak trestné oznámenia na celú moju spisovú značku a personálne prepojenia, stále sa domáham možnosti vidieť a starať sa o svoje dieťa. Ale súdy nekonajú, trvá to už  štyry roky a, bohužiaľ,doteraz nebolo nič rozhodnuté a právna neistota pretrváva. Sama neviem kedy to celé skončí. Ďalšie štyry, päť alebo desať rokov? Syna  veľmi ľúbim, nikdy som sa od neho nepohla, napriek tomu musí vyrastať bez matky. Jeho otec a nečinnosť súdov trestajú nie len mňa, ale najviac nášho syna Danka.”

OIS o stanovisko k prípadu požiadala aj Dankovho otca, Daniela Kvoceru. Jeho reakcia bola strohá: “Vzhľadom k tomu, že matka maloletého Daniela pani Beáta Janočková má právoplatným Rozhodnutím Okresného súdu Košice zakázané medializovať a zverejňovať akékoľvek informácie o svojom synovi a súdnom konaní, z tohto dôvodu nebudem poskytovať žiadne informácie o svojom synovi a súvisiacich skutočnostiach.” Matka pritom predložila OIS uznesenie súdu, ktorý ju zaviazal len k tomu, aby sa zdržala výrokov o korupčnom chovaní otca a jeho právneho zástupcu. O medializovaní informácií o synovi v ňom zmienka nie je.

V podobných prípadoch, kde sa jedná o životy detí, by pritom súdy mali konať obzvlášť efektívne. Koniec-koncov, Slovensko  čerpá zdroje z  finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru, ktoré by mali slúžiť aj na zefektívnenie rodinného práva. Ako uvádza samotné Ministerstvo spravodlivosti SR: “Celkovým cieľom je prispieť k zvýšeniu efektívnosti a kvality justičného systému v dvoch oblastiach, a to v oblasti ochrany obetí trestných činov ako aj v oblasti ochrany maloletých v rámci sporov v oblasti rodinného práva. Projekt sa zameriava na riešenie sporov týkajúcich sa rodinného práva v tzv. rodinných súdoch, ktoré dopĺňajú program Domáceho a rodového násilia realizovaného v Slovenskej republike v rámci Nórskeho finančného mechanizmu 2014 – 2021.” V mnohých prípadoch však spomínanú efektívnosť a kvalitu justičného systému účastníci súdnych sporov zatiaľ nezaznamenali.

Oficiálna verzia tvrdí, že by sa pojednávania týkajúce sa starostlivosti o maloletých mali vybavovať prednostne. Zákon navyše pri určitých úkonoch súdu upravuje veľmi krátke lehoty na vydanie rozhodnutia. Problém je však často v tom, že rozdiel medzi oficiálnou verziou toho, ako by to malo prebiehať a toho, ako to naozaj prebieha je markantný. Ako vysvetľuje Mgr. Peter Lukašek z advokátskej kancelárie SLA: “Pre agendy maloletých je, podľa môjho názoru, nedostatočne upravený systém civilného dohľadu prokuratúry nad právami maloletého a aj systém sociálnoprávnej kurately. Skúsenosti z konkrétnych konaní nasvedčujú tomu, že ich výkon sa zužuje na formalizovaný „papierový“ dohľad a žiaden reálny výkon a ochranu práv maloletého dieťaťa,” pričom  dodáva, že: “Pokiaľ nejde naozaj o špecifický prípad, kedy rodičia dieťaťa sú priamo pozbavení rodičovských práv, tak vnímam sociálny tlak na to, aby styk s dieťaťom bol súdom nastavený rovnocenne. Zatiaľ tomu tak nie je.”

Zarážajúce je, že z vyššie spomínaného programu, bolo v rámci projektu  Zvyšovanie účinnosti súdnictva prostredníctvom ochrany/posilnenia postavenia obetí a zraniteľných strán zatiaľ čerpaných len 38 309,00 Eur. Ako uvádza Michal Egg z ministerstva spravodlivosti: “finančné prostriedky boli použité na financovanie projektového tímu, odborného garanta a expertov, stretnutia medzirezortných skupín a úvodnú konferenciu.” Rezort spravodlivosti dodáva, že vzhľadom na situáciu v súvislosti s pandémiou COVID-19 boli viaceré aktivity posunuté. Z ich štatistík však vyplýva, že súdy o deti, v niektorých prípadoch trvajú extrémne dlho. Najdlhšie trvajúcim súdnym procesom vo veci zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti bol proces, ktorý začal v októbri 1993 a právoplnatne skončil až vo februári 2012. Trval teda neuveriteľných 19 rokov. Smutnou realitou je fakt, že kým súdy definitívne rozhodnú, deti vyrastú a prídu o najdôležitejší čas strávený s rodičmi. 

Dlhí, dlhší, najdlhší…

Dĺžka súdnych sporov a prieťahy v procesoch je vo všeobecnosti obrovským problémom súdnictva na Slovensku. Podľa informácií zo štatistických ročeniek rezortu spravodlivosti, je zjavné, že  Slovensko čerpá dotácie z EÚ na zlepšenie a zefektívnenie verejnej správy, z ktorých profituje aj súdnictvo. Samotné požidavky Európskej únie, zaväzujú súdy, aby konali efektívnejšie a rýchlejšie. Napriek tomu sa mnohé procesy vlečú aj desaťročia. V prvej dvadsiatke najdlhších súdnych procesov sú prevažne obchodné a občianske prípady, ale aj spory pracovného charakteru trvajúce 24 až 27 rokov. Prípady vo veci starostlivosti o maloletých vedie dvadsiatka sporov v dĺžkach 15 až 24 rokov. 

Mgr. Peter Lukašek z advokátskej kancelárie SLA vysvetľuje: “Obchodnoprávne a občianskoprávne veci sú všeobecne najdlhšie trvajúce konania. Rodinné veci zase najkratšie. V nedávnej minulosti boli problémy s dodržiavaním lehôt aj vo veciach obchodného registra.” Podľa jeho  skúseností,  aj región je faktorom, ktorý hrá svoju úlohu. Spory na menších súdoch, v menších mestách netrvajú zvyčajne tak dlho, nakoľko na tamojšie súdy nie je taký nápor. Ako dodáva: “Dĺžka konania je jedným z najpálčivejších problémov justície a zároveň dôležitým faktorom nízkej dôveryhodnosti verejnosti k justícii a vymožiteľnosti práva.”

Súd, ktorý vo všetkých najdlhšie tvajúcich prípadoch dominuje vlečúcou sa dĺžkou konaní je Okresný súd Bratislava III. OIS tento súd požiadala o zodpovedanie otázok ohľadne dĺžky sporov a prieťahov v konaniach. OS BA III takmer dva týždne nebol schopný odpovedať na naše otázky. V posledný deň lehoty, ktorá je zákonom stanovená na zodpovedanie žiadosti o informácie, nás  OS BA III vyzval na doplnenie infožiadosti. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám pritom jasne hovorí, že: “Ak žiadosť nemá predpísané náležitosti uvedené v odseku 2, povinná osoba bezodkladne vyzve žiadateľa, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní, neúplnú žiadosť doplnil.” To sa dá jednoducho chápať tak, že ihneď po prečítaní našej žiadosti o informácie, nás OS BA III mal vyzvať na jej doplnenie, teda nie až na posledný deň lehoty. Na inom mieste v infozákone je totiž tiež uvedené, že: “Žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti.” Zdá sa teda, že OS BA III nerobí prieťahy len v súdnych procesoch, ale aj v obyčanej komunikácii. Pri takomto postupe sa ľahko môže zdať, že Okresný súd BA III  zámerne naťahuje čas zbytočnou  byrokraciou.

Ide pritom o súd známy z medializovaných káuz korupcie a úplatkárstva tamojších sudcov. Či dĺžka komunikácie, ako aj súdnych konaní práve na tomto súde súvisí len s veľkým náporom prípadov a nízkymi personálnymi kapacitami, alebo aj úplatkárskymi kauzami je na posúdení orgánov činných v trestnom konaní. Každopádne, nečinnosť súdov je problémom, na ktorý je nutné opakovane upozorňovať a riešiť ho. Preto sa téme bude OIS ďalej venovať.