Objektívne informovaná spoločnosť koncom mája upozornila na jeden z problémov nášho súdnictva – vlečúce sa súdne procesy a početné prieťahy v súdnych konaniach. Na neúmernosť dĺžky konaní sme poukázali na príkladoch sporov o deti, ktoré niekedy trvajú aj viac ako 15 rokov. Samostatnou kapitolou prispievajúcou ku zbytočnému predlžovaniu procesov je ľudský faktor.

Dôvodov prečo súdne konania trvajú neúmerne dlho je viacero. OIS sa na ne pozrela spolu s právnikom Mgr. Petrom Lukašekom z advokátskej kancelárie SLA. V prípade sporov o deti  je podľa právnika hlavným vinníkom nedostatočne upravený systém civilného dohľadu prokuratúry nad právami maloletého a aj systém sociálnoprávnej kurately: “Skúsenosti z konkrétnych konaní nasvedčujú tomu, že ich výkon sa zužuje na formalizovaný „papierový“ dohľad,” vysvetľuje Lukašek. Za pravdu mu dáva aj zakladateľka iniciatívy Vymazaní rodičia, Beáta Janočková. V spravodlivo nastavenom súdnom systéme by nemalo dochádzať k situáciám, aké zažíva matka, ktorá sa s expartnerom súdi o syna Danka. Pani Beáta sa už štyry roky nedokáže stretnúť s vlastným dieťaťom, aj keď má na to súdom uznané právo. Otec však svojvoľne ruší vopred naplánované stretnutia chlapca s matkou. Súd, napriek početným sťažnostiam matky, so situáciou nič nerobí. Pani Beáta je presvedčená o tom, že súd v jej procese nekoná spravodlivo: “Súd neobvykle rýchlo vydal predbežné opatrenie, aby zveril syna otcovi. Trvalo to len 5 dní, pritom štandardná lehota je 30 dňová. Keď som o predbežné prezverenie žiadala ja ako matka, rozhodovali 8 mesiacov so zamietavým výsledkom!” krúti hlavou. Ide pritom o rovnaké dieťa, z rovnakého súdneho sporu, rozhodovacie lehoty sú však neúmerne odlišné. “Podala som už desiatky stažností, rovnako tak trestné oznámenia na celú moju spisovú značku a personálne prepojenia, stále sa domáham možnosti vidieť a starať sa o svoje dieťa. Ale súdy nekonajú, trvá to už  štyry roky a, bohužiaľ,doteraz nebolo nič rozhodnuté a právna neistota pretrváva,” zúfa si nešťastná matka.

Prieťahy alebo ako sa dožiť konca súdneho sporu

Smutnou realitou súdnych sporov je fakt, že prieťahy na súdoch sú dnes už bežná vec. Človek, ktorý sa z akéhokoľvek dôvodu rozhodne sporiť o svoje práva, sa musí obrniť trpezlivosťou.  Účastníkom procesov sa pritom často zdá, že samotné súdy sa nad prieťahmi ani nepozastavujú a berú ich ako pracovný štandard. “Dĺžka konania je jedným z najpálčivejších problémov justície a zároveň dôležitým faktorom nízkej dôveryhodnosti verejnosti k justícii a vymožiteľnosti práva,” upozorňuje Peter Lukašek na jeden z hlavných dôvodov, pre ktoré klesá dôvera občanov v súdnictvo. Účastníci konaní hovoria neraz až o pätnástich rokoch súdneho procesu. Vo vlečúcich sa prípadoch, počas ktorých súd dlhodobo nevykazuje žiaden aktívny progres, už môžeme hovoriť o prieťahoch v súdnom konaní. Tie sú na Slovensku úplne bežnou praxou. Málokto však vie rozlíšiť medzi tým čo je štandardná dĺžka konania a tým, čo už sú prieťahy. Peter Lukašek to vysvetľuje takto: “Merateľným ukazovateľom by nemala byť len celková dĺžka konania, ale predovšetkým procesná aktivita. Ide o to, aby sa v konaniach nevyskytovali dlhé hluché časové obdobia, počas ktorých nie je vyvíjaná žiadna procesná aktivita ani od účastníkov konania ani od súdu a spis bezdôvodne „čaká“ v skrini na spodku veľkej hromady.”

Naozaj dnes potrebujeme zapisovateľky?

Príčin, pre ktoré dochádza k prieťahom v súdnych procesoch je viacero. Súdy sú často poddimenzované, vyťaženosť súdov, hlavne vo väčších mestách, obrovská. S tým súvisí nevyváženosť počtu prípadov pripadajúcich na jedného sudcu. Súdny systém je  skostnatený, rovnako tak aj priebeh rozhodovania v procesoch. Ako ďalej Lukašek uvádza: “Nová súdna mapa má ambíciu skracovať čas trvania konania, ako vedľajší produkt efektívnejšieho rozloženia vecí, ale až prax ukáže, či to k skráteniu konaní povedie. Na druhej strane priebeh a spôsob rozhodovania sa mení len veľmi pomaly a tu je možné bezpochyby hľadať priestor na odstraňovanie zbytočných zdržaní,” hovorí Lukašek a pridáva pár príkladov z praxe: “Do dnešného dňa sa stretnete na pojednávaniach so zapisovateľkami, ktoré do zápisnice spisujú priebeh pojednávania. Je to absolútne neefektívne a spomaľuje to proces pojednávania, nakoľko častokrát strany musia diktovať slovo po slove a čakať, kým bude všetko zapísané. Dnes sa zo zákona všetky pojednávania nahrávajú na zvukový záznam, čím automaticky odpadla akákoľvek potreba prítomnosti zapisovateliek. Napriek tomu sa s nimi bežne stretávate na pojednávaniach. Pritom už existujú technológie, ktoré zvuk automaticky  preklápajú do textovej podoby.”  Advokáti z praxe tvrdia, že pojednávanie má byť o presviedčaní sudcu o kvalite a váhe argumentov a dôkazov, nie o sústredení sa na diktovanie viet zapisovateľke.  V slovenskom súdnictve k dátumu 15.6.2021 pôsobí 1324 asistentov, ktorí na procesoch zastávajú úlohu zapisovateľov. “Priemerný funkčný plat asistenta na súde je vo výške 946,61 Eur,” uvádza sa v stanovisku ministerstva spravodlivosti. Ročne teda štát minie na platy zapisovateľov vyše 15 miliónov Eur.

Ďalším príkladom zdržiavania konaní je aj nový model elektronizácie. Ten by mal konania zrýchľovať, ale má množstvo mínusov. Ako uvádza Lukašek: “Povinnosť predkladať konvertované dokumenty z listinnej do elektronickej podoby alebo naopak, je v 90 % prípadov úplne zbytočným zdržaním. Eliminujú sa ním všetky výhody, ktoré malo elektronické doručovanie priniesť. Advokáti, ktorí vyšli z rovnakých škôl ako sudcovia, prokurátori, notári či exekútori nie sú vnímaní ako ich rovnocenní partneri a súčasnými riešeniami sa ich práca mnohokrát skôr sťažuje ako zjednodušuje,” myslí si Lukašek. Ako  príklad uvádza elektronický súdny spis. Spis je síce súdom pomerne rýchlo vytvorený, no jeho obsah je absolútne neprehľadný a časovo náročný na sprístupňovanie a prezeranie dokumentov. Pritom, pri dnešných technologických možnostiach, by mali advokát aj  účastník konania, mať možnosť jedným-dvoma kliknutiami otvárať dokumenty, zasielať dokumenty do spisu a priamo vo veci komunikovať zo súdom. “Za súčasného stavu len doručenie dokumentu do spisu trvá neúmerne dlho, hoci v bežnom živote a komunikáciách je to otázka sekúnd. Súdnictvo však uprednostňuje formu bez dôrazu na efektívnosť. Pritom spravodlivosť má byť vykonaná rýchlo pri minimálnom zaťažení všetkých zúčastnených subjektov,” dodáva advokát.

Ako dlho je už pridlho…

Veľmi často sa stretávame s tým, že od podania žaloby po vytýčenie prvého pojednávania ubehne  aj  9 mesiacov. Lukašek upozorňuje, že: “takéto konanie klientovi jednoducho logickou argumentáciou neviete vysvetliť.” Podľa jeho názoru by sudcovia mali byť flexibilní, menej formálni a pripraviť pojednávanie tak, aby sa na ňom riešili a preukazovali podstatné veci: “Sudca je dostatočne skúsený na to, aby si z podaní strán a dôkazov vybral podstatu. Následne by mal jasne povedať procesným stranám, kde ho argumenty presvedčili, kde nie a na aký okruh je z jeho pohľadu potrebné sa sústrediť ďalej, pretože všetko ostatné už považuje za nesporné. Sudcovia si však tieto myšlienky „tajnostkársky“ nechávajú až do odôvodnenia rozhodnutia.”  Tým sa však  bezdôvodne pojednávania predlžujú o ďalšie dokazovania, ktoré už ale nie sú nevyhnutné. Súdy ich však tolerujú z dôvodu, aby zabezpečili, že prípad nevráti naspäť odvolací súd. Dalo by sa teda povedať, že sudcovia konajú alibisticky.

Pritom samotný proces odvolania proti rozhodnutiu súdu je, pokiaľ ide o dĺžku konania, rozhodne zaujimavou kapitolou slovenského súdnictva. Samotné zasielania spisov pri odvolaniach v súdnych procesoch zvykne trvať aj 6 mesiacov odo dňa podania odvolania. V realite to znamená, že pokiaľ účastník procesu nesúhlasí s rozhodnutím okresného súdu, môže podať odvolanie na súd krajský. Odvolanie vypracuje včas v príslušnej lehote. Odovzdá ho príslušnému okresnému súdu, kde je vedený súdny proces. Okresný súd by mal odvolanie bez zbytočného odkladu zaslať krajskému súdu. Bohužiaľ, prax je iná. Okreský súd prevezme odvolanie účastníka procesu a… nechá ho ležať na stole. Mesiac, dva, polroka, aj viac. Niekedy sa odvolanie z okresného súdu dostane na krajský súd až v čase, keď už človeku dôjde trpezlivosť a začne sa zaujímať o to, kedy bolo odvolanie postúpené nadriadenému orgánu. Tu niekde, si okresný súd uvedomí, že je teda navyšší čas odvolanie posunúť ďalej. Advokáti v tom vidia nevysvetliteľné zdržanie pri úkonoch, ktoré v zásade nie sú ani výkonom rozhodovacej činnosti: “Ide o jednoduché úkony pripravenia spisu na zaslanie a jeho samotné zaslanie a doručenie inému súdu, čo je logistická záležitosť, ktorá musí byť skrátená na dni, maximálne týždne, ale v žiadnom prípade nemôže trvať mesiace,” upozorňuje Lukašek.

OIS si rýchlosť komunikácie s justíciou vyskúšala na príklade takzvanej infožiadosti. Okresný súd Bratislava III sme ešte v polovici mája požiadali o zodpovedanie niekoľkých otázok v zmysle Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Konkrétne sme požadovali štatistiky dĺžky súdnych sporov. Odpoveď sme žiadali zaslať elektronickou formou na e-mail. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám ukladá inštitúciám, ktoré tomuto zákonu podliehajú, aby odpoveď na infožiadosť vybavili obratom, najneskôr však do ôsmych pracovných dní. V prípade, ak žiadosť nespĺňa všetky náležitosti, inštitúcia má bezodkladne vyzvať žiadateľa na doplnenie infožiadosti. V posledný deň zákonom stanovenej lehoty, nás OS BA III vyzval na doplnenie infožiadosti. To sme okamžite urobili a prízvukovali sme, že žiadosť požadujeme vybaviť elektronicky e-mailom. Keď odpoveď neprichádzala ani po desiatich dňoch, oslovili sme OS BA III s otázkou, kedy nám plánujú zaslať odpoveď, nakoľko už prekročili lehotu o dva dni. Prekvapujúco nás zo súdu informovali, že odpoveď poslali poštou. Zákon pritom jasne hovorí, že žiadateľ sám navrhuje spôsob akým chce dostať odpoveď, a ak tento spôsob chce povinná inštitúcia zmeniť, musí to so žiadateľom vopred dohodnúť.  Je zarážajúce, že práve okresný súd to nevedel. Súdu sme teda vysvetlili, že nerozumieme tomuto svojvoľnému postupu a naozaj trváme na elektronickom sprístupnení odpovede na infožiadosť, aj vzhľadom na fakt, že sme v covid karanténe. Tentoraz nám odpoveď poslali obratom. Odpoveďou, na ktorú sme čakali 28 dní nás súd naozaj prekvapil. Zaslal nám totiž rozhodnutie o nesprístupnení informácií. Po mesiaci čakania na odpovede sme sa nedozvedeli nič. Súd údajne nevedie štatistiky o dĺžkach konaní. Že požadovanými informáciami nedisponuje, muselo byť súdu zrejmé prredsa hneď po prečítaní našej pôvodnej infožiadosti. Vyčkávanie s odpoveďou na posledný deň pôvodnej lehoty, následná výzva k doplneniu infožiadosti i svojvoľná zmena spôsobu doručenia odpovede sa v tomto kontexte nedá chápať inak, než ako účelové prieťahy. Tentoraz v komunikácii.

Ako nebyť  obeťou prieťahov v súdnych sporoch?

Pokiaľ ste účastníkom súdneho konania už roky, je pravdepodobné, že vo vašom súdnom procese došlo k prieťahom. Každý účastník súdneho sporu má právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak vám toto právo bolo konaním súdu porušené, máte v zásade dve možnosti. Môžete sa domáhať odstránenia tohto stavu sťažnosťou u predsedu príslušného súdu. Ak s ňou na danom súde neuspejete, môžete sa obrátiť so sťažnosťou priamo na Ústavnom súde SR s návrhom na vydanie nálezu o porušení vašich základných práv. Ak sa so svojou sťažnosťou obrátite už na Ústavný súd SR, môžete sa, okrem opisu porušenia vašich práv a žiadania nápravy, domáhať  aj primeraného finančného zadosťučinenia. Pokiaľ Ústavný súd SR rozhodne, že občanovi boli skutočne porušené práva na spravodlivý proces bez zbytočných prieťahov, obvykle uzná aj finančné odškodnenie. V takom prípade zaviaže k jeho úhrade konkrétny súd, ktorý prieťahy v konaní spôsobil. Sudcu samotného to však nijako finančne nepostihne, ten môže byť stíhaný nanajvýš disciplinárne. Ako dodáva Lukašek : “Hoci Ústavný súd SR dlhé roky priznáva finančné zadosťučinenia za prieťahy v konaniach,  tieto sú  neuveriteľne nízke oproti hodnote, ktorú pre účastníka konania má rýchlosť vyriešenia sporu. Zároveň sú také nízke, že doposiaľ nemotivovali zákonodarnú a výkonnú moc k tomu, aby tento problém začala riešiť. Aj Európsky súd pre ľudského práva pravidelne zaväzuje Slovenskú republiku k úhrade finančného zadosťučinenia za prieťahy a doposiaľ to nemalo žiaden podstatný efekt, ani nevytvorilo tlak na skracovanie konania.”

Riešením by podľa advokátov bolo, ak by do súdnych konaní mohli byť zavedené inštitúty, ktoré nútia k efektívnemu vedeniu pojednávaní.  Tieto prostriedky by mali vytvárať tlak na to, aby počet pojednávaní bol čo najkratší a ich priebeh zameraný na vykonanie úkonov, ktoré nemôžu prebehnúť mimo súdu. Efektívne by bolo tiež zavedenie a uplatňovanie sankcií uhrádzaných jedným účastníkom konania druhému za marenie riadneho priebehu pojednávaní, ale aj väčšia koncentrácia pojednávaní v jednej veci. To by znamenalo stanoviť dátum pojednávania tak, aby pojednávanie trvalo dlhšie, ale obsiahlo by vykonávanie všetkých dôkazov súčasne. Nedochádzalo by teda k zbytočným odročovaniam a rozhodovalo by sa v koncentrovanom procese na konci pojednávania alebo v krátkom časovom odstupe po ňom.